a)

Môže sa vnútroštátny súd pri spracúvaní údajov – najmä osobných údajov – opierať o skutočnosť, že toto spracúvanie je povolené podľa článku 17 ods. 3 písm. e) nariadenia 2016/679, alebo sú výlučným základom pre súdne spracovanie údajov články 6 a 9 nariadenia 2016/679?

b)

Ak článok 17 ods. 3 písm. e) nariadenia 2016/679 môže v zásade tvoriť právny základ pre súdne spracovanie údajov:

aa)

Vzťahuje sa to aj na prípady, v ktorých pôvodné získanie týchto údajov účastníkom konania alebo treťou osobou nebolo zákonné?

bb)

Vedie spracúvanie pôvodne nezákonne získaných údajov na základe všeobecne platnej zásady spravodlivosti [článok 5 ods. 1 písm. a) nariadenia 2016/679] k obmedzeniu súdneho spracúvania podľa sekundárneho práva v tom zmysle, že článok 17 ods. 3 písm. e) nariadenia 2016/679 sa uplatňuje len za určitých podmienok alebo v určitých medziach?

cc)

Má sa ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. e) nariadenia 2016/679 chápať tak, že zákaz súdneho použitia pôvodne nezákonne získaných údajov je vždy vylúčený – t. j. súd musí tieto údaje vždy použiť – ak pôvodné získavanie údajov nebolo uskutočnené v tajnosti a slúži na preukázanie úmyselného porušenia povinnosti?

a)

Vyžadujú zásady nevyhnutnosti a minimalizácie údajov podľa článku 52 ods. 1 druhej vety Charty, článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia 2016/679, najmä pokiaľ ide o spracúvanie pôvodne nezákonne získaných alebo uchovávaných údajov, komplexné preskúmanie proporcionality a zváženie zo strany súdov?

b)

Aký vplyv má článok 5 ods. 1 písm. e) nariadenia 2016/679, ktorý stanovuje, že osobné údaje sa môžu uchovávať len tak dlho, ako je to potrebné na ich účel, na následné súdne spracovanie osobných údajov, najmä v prípadoch, keď

c)

Vyplýva z práva Únie, najmä z článku 8 Charty, článku 6 ods. 1 písm. c) alebo e), článku 6 ods. 3, článku 9 nariadenia 2016/679, že vnútroštátny súd môže použiť dôkaz, ktorý bol získaný porušením práv na ochranu osobnosti, len ak existuje uznateľný záujem strany zaťaženej dôkazným bremenom, ktorý presahuje jednoduchý záujem na dôkaze, alebo z práva Únie v tomto ohľade nevyplývajú žiadne požiadavky, takže je na vnútroštátnom právnom poriadku, aby v tomto ohľade prijal ustanovenia?

d)

Vyplýva z článku 47 ods. 2 Charty, ktorý zaručuje právo na účinnú súdnu ochranu a najmä na spravodlivý proces, podľa ktorého musia byť účastníci občianskeho súdneho konania v zásade schopní dostatočne odôvodniť svoj cieľ právnej ochrany a preukázať, že súdne spracúvanie osobných údajov žalujúceho zamestnanca, ktoré zamestnávateľ nezákonne získal, môže byť nevhodné a neprimerané v užšom zmysle len vtedy, ak by sa ukázalo, že získanie údajov podľa práva Únie predstavuje závažné porušenie článku 7 a článku 8 Charty a iné možné sankcie pre zamestnávateľa (napr. náhrada škody podľa článku 82 nariadenia 2016/679 a uloženie správnej pokuty podľa článku 83 nariadenia 2016/679) by boli úplne nedostatočné, alebo môže nevhodnosť a neprimeranosť vzniknúť už v prípade iných, menej závažných porušení ochrany údajov pri pôvodnom získaní údajov?

e)

Musí súd pri rozhodovaní o tom, či využije údaje pôvodne získané od účastníka konania alebo tretej strany v rámci svojho súdneho spracovania osobných údajov, zohľadniť, či si subjekt, ktorý získal údaje, splnil informačné povinnosti podľa článku 13 nariadenia 2016/679? Ak áno, za akých podmienok a podľa akých kritérií to musí súd zohľadniť?

f)

Vzťahuje sa skutočnosť, že súd je pri spracúvaní osobných údajov viazaný nariadením 2016/679 a Chartou základných práv EÚ, aj na osobné údaje tretích strán? Akým spôsobom ovplyvňuje prípadné porušenie právnych predpisov o ochrane údajov vo vzťahu k tretím osobám počas pôvodného získavania údajov následné súdne spracúvanie údajov v spore medzi dvoma stranami? Môže sa strana odvolávať na porušenie, ku ktorému nedošlo voči nej, ale voči tretej osobe, alebo to nie je tak?