Zmluvy a Európsky parlament
Na základe prvej zmluvy podpísanej v roku 1951 vzniklo Parlamentné zhromaždenie, ktoré sa neskôr premenovalo na Európsky parlament. Účelom pôvodnej zmluvy bolo, aby šesť krajín, ktoré predtým bojovali vo vojne, spolupracovalo na dosahovaní spoločných cieľov.
Následnými zmluvami boli pridané nové oblasti spolupráce, respektíve boli určené na zlepšenie fungovania inštitúcií EÚ, keďže počet členských štátov EÚ sa zvýšil zo šiestich na 27. Napríklad v Zmluve o európskom hospodárskom priestore sa zaviedla poľnohospodárska politika a Zmluvou z Nice sa reformovala štruktúra inštitúcií EÚ.
Európsky parlament, Rada, Komisia, Súdny dvor a Dvor audítorov vykonávajú svoje právomoci v súlade so zmluvami. Komisia sa považuje za „strážkyňu zmlúv“.
Ako sa tvoria nové zmluvy
Vždy, keď sa má vypracovať nová zmluva alebo zmeniť a doplniť existujúca zmluva, usporiada sa medzivládna konferencia, v rámci ktorej sa zídu vlády členských štátov. O zmluve sa konzultuje s Parlamentom, ktorý k nej v priebehu jej vypracúvania a vývoja vyjadruje stanovisko.
Parlament s každou novou zmluvou získal čoraz viac demokratických a legislatívnych právomocí a právomocí súvisiacich s dohľadom. Bruselskou zmluvou (podpísanou v roku 1975) Parlament získal právo kontrolovať na konci každého roka účtovnú závierku EÚ a posúdiť, či Komisia využila rozpočet EÚ rozumne a správne.
Jednotný európsky akt (zmluva podpísaná v roku 1986) zabezpečil, že predtým ako k EÚ pristúpi nová krajina, Parlament musí dať svoj súhlas. Amsterdamská zmluva (podpísaná v roku 1997) dala Parlamentu oveľa silnejšiu pozíciu v spoločnej tvorbe právnych predpisov s Radou v celej škále oblastí, ktoré sa následne stali predmetom právnych predpisov EÚ (napríklad ochrana spotrebiteľov, možnosť pracovať legálne v inej krajine a otázky životného prostredia).
Najnovšia zmluva, ktorou je Lisabonská zmluva, nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Upevilo sa ňoou postavenie Európskeho parlamentu, zabezpečila národným parlamentom väčšiu zodpovednosť pri určovaní smerovania európskej politiky a zároveň poskytla občanom a občiankam Európskej únie právo predložiť iniciatívu. Lisabonská zmluva posilnila právomoci Parlamentu ako plne uznávaného spoluzákonodarcu s rozšírenými rozpočtovými právomocami. Parlament ňou tiež nadobudol kľúčovú úlohu vo voľbe predsedu Európskej komisie.
Viac právomocí pre Parlament
Parlament s každou novou zmluvou získal čoraz viac demokratických a legislatívnych právomocí a právomocí súvisiacich s dohľadom. Bruselskou zmluvou (podpísanou v roku 1975) Parlament získal právo kontrolovať na konci každého roka účtovnú závierku EÚ a posúdiť, či Komisia využila rozpočet EÚ rozumne a správne.
Jednotný európsky akt (zmluva podpísaná v roku 1986) zabezpečil, že predtým ako k EÚ pristúpi nová krajina, Parlament musí dať svoj súhlas. Amsterdamská zmluva (podpísaná v roku 1997) dala Parlamentu oveľa silnejšiu pozíciu v spoločnej tvorbe právnych predpisov s Radou v celej škále oblastí, ktoré sa následne stali predmetom právnych predpisov EÚ (napríklad ochrana spotrebiteľov, možnosť pracovať legálne v inej krajine a otázky životného prostredia).
Najnovšia zmluva, ktorou je Lisabonská zmluva, nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Upevilo sa ňoou postavenie Európskeho parlamentu, zabezpečila národným parlamentom väčšiu zodpovednosť pri určovaní smerovania európskej politiky a zároveň poskytla občanom a občiankam Európskej únie právo predložiť iniciatívu. Lisabonská zmluva posilnila právomoci Parlamentu ako plne uznávaného spoluzákonodarcu s rozšírenými rozpočtovými právomocami. Parlament ňou tiež nadobudol kľúčovú úlohu vo voľbe predsedu Európskej komisie.